Silvia Sabová
Človek Milan
V tejto partičke ti rozhodne nepadali šestky. Dnes si zomrel a mne znovu zostalo iba skladať z písmen bolesť.
Strapatá matka kričiaca z pivnice... Zoznam autorových rubrík: Poviedky - bez cukru, Poviedky - trochu cukru, Poézia, Ako si tu žijeme, Zo spomienok, Job, Súkromné, Nezaradené
V tejto partičke ti rozhodne nepadali šestky. Dnes si zomrel a mne znovu zostalo iba skladať z písmen bolesť.
Ono je to to jednoducho tak. Niekedy aj obyčajný tristokorunový nákup môže premeniť môj malý svet na vŕzganie, škrípanie a myšlienkových pochodov celodenné pozastavenie.
Rozhodla som sa povysávať. Aké banálne. Môj nasvetenajväčší špinocuc sa však rozhodol pre generálny štrajk a psie chlpy z podlahy naberal rýchlosťou jarného vánku.
Môj syn je iný ako ja. Verí intenzívne, rád chodí do kostola, rád sa modlí. Nepotrebuje viesť za ruku. Sám sa rozhodol pre túto cestu. Je iba na jej začiatku, ale mám strach, že z nej zase dobrovoľne zíde. Je tretiak a čaká ho prvé sväté prijímanie.
Pôvodne sme tam s manželom a mojim starším synom len tak zaskočili kúpiť lepidlo na model lietadielka. Ono lepenie modelov je ich koníčkom a mojím v podstate tiež, pretože, kým oni majú po celom stole rozložené nekonečné množstvo mne nič nehovoriacich kúskov, ja mám neplatené voľno a v kľude si môžem robiť, čo chcem. Obrazne povedané.
"Jéžišmárijá, dala by som si niečo sladké." Neváham, otváram svoj bezodný batoh o vonkajších rozmeroch tak dvadsať na dvadsať a vyťahujem päť rôznych druhov. Nech sa páči, na aký kto máte neodolateľnú chuť - mentolový, jahodový, plnený alebo radšej gumenného medvedíka? Rátate správne, menujem iba štyri, piate sa totiž vysypali z vrecúška, vylial sa mi na ne džúsik s nemožným končekom, z ktorého sa neviem ani za svet poriadne napiť.
Toto sa nemalo stať. A predsa sa stalo. Posledné správy hovorili o tom, že tvoj stav sa lepší a ja som im verila. Verila som, že stačí iba to, že na teba myslí také množstvo ľudí. Vyzerá to tak, že chcieť niekedy naozaj nestačí.
Niekedy nám musí niekto povedať, kde máme uchopiť veslá. Kde máme spustiť kotvu a kde sú silné prúdy, ukázať miesta, kde dobre berú ryby, kde sa dá okúpať a kde číhajú žraloky.
"Synáčik môj jedinečný, čo by si chcel za vysvedčenie?" "Šniclu." Nuž, život s ďeťmi je plný prekvapení.
"Šak je to tu samý maďar!" vykrikuje donekonečna podnapitý mladý muž, sledujúci poznávacie značky každého stroja v okolí. "A poznáte toto - maďari môžete nás ........... a z druhej strany Dunaja sa ozve - aj my vás...!" Nakoľko opakovaný vtip, či čo to vlastne je, časom stráca na lesku aj na hodnote, začínam mať agresívneho Pána Antihungára práve dosť.
"Vidíš hentú? Ty koki, šak ona má tuším jednu nohu kratšú," počujem za svojim cteným pozadím hrubý hlas. Inštinktívne sa obzerám najprv za hlasom (chvíľu tápam, pretože ten hlas akoby k vysokému kostnatému telu ani nepatril) a vzápätí na objekt jeho záujmu.
"A vlastne mi ani nič nebolo, len som si na chviľu širák prisadla." Tak sa nám bábi po siedmich týždňoch vrátila z psychiatrickej liečebne.
"A ona ti tam sedí na tom rohu furt jak taká lokša. Tej sa móžeš pýtat doaleluja a kuká na teba jak sprostá. Vóbec ništ nepoví."
Plne nabitá energiou vztyčujem hlavu a som pripravená vydať sa na ďaľšiu cestu. Tento víkend padali hviezdy, vrčala motorka, jedla sa pizza a tancovala som uprostred cesty. A ešte sa spracovávala kakaová hmota bublinková (som prišla na to, že fakt zbožňujem bublinky), mätová, s pomarančovou plnkou, s karamelovou tiež, stogramová aj bonbonierová, vlastne v každej podobe a konzistencii.
Nakoľko je to osôbka, ktorá rozpráva o všetkom a nedozviem sa nič, dozvedám sa detaily postupne, rozkladám si ich po stole a počas dlhých upršaných večerov si skladám puzzle, pazl, pucle.
(prší, prší dáždiček) Ktože to povedal tú najmúdrejšiu pravdu na svete? Keď prší, tak leje. A nech sa deje, čo sa deje, nič nové sa neudeje.
Deti chodia v lete k babke na dedinu. Môj synátor má babku aj dedka v paneláku, králikárňou zvanom, tak sme to zariadili opačne a vyslali sme ho prázdninovať do mesta trnavského. Aspoň sa trochu nadýcha mestského vzduchu a bude si viacej vážiť ten náš s odórom hnoja, ale čistý.
Tak ste stále tam. A ja tu. (A stále žijem svoj smutno-veselý život, robím na svet opičky, cerím naň zuby a skáčem zo stromu na strom.)
Keď teplota v kuchyni dosahuje 31,5 stupňa a vlniaci vzduch sa mieša s vôňou pečeného kurčaťa, zeleninovej polievky a zázvorovej ryže, zaškúlim na kvapku potu, ktorá sa vybrala na cestu z môjho čela po nose dolu. Myknem hlavou nabok, aby som do polievky nepridala nechcenú príchuť ľudskej soli a znovu ju zakryjem pokrievkou.
Spod strapatej ofiny na mňa pozerajú zaslzené oči. Keby som ten výraz nepoznala, aj by ma dostal. "Tak, čo to bolo?", spýtam sa na rovinu priateľky, ktorá si dnes doslova vymodlikala, aby môjho syna mohla zobrať k sebe.